História materskej školy na Kuzmányho ulici

 

V nádhernej vile na Kuzmányho ulici číslo 9 sídli naša Materská škola Kuzmányho.

Túto očarujúcu vilu vpravo s gotickou vežičkou na nároží a s renesančnou lodžiou na poschodí postavili v roku 1894. V nej pôsobil a žil Dr. B. Michaelis, bratislavský mešťan, ktorý bol pôvodne lekárom generálneho štábu. Založil základinu pre podporu hasičov.

Vo vile sa nachádzali s najväčším vkusom a prepychom zariadené interiéry a umelecké diela, ktoré sa bohužial v povojnovom období stratili.

V blízkosti sa nachádza terajšie konzervatórium príťažliá a honosná budova, ktorá kedysi bola Evanjelické lýceum. Navrhol ju architekt Ignác Alpár v roku 1895-96. Po roku 1900 postavili za Lýceom aj internát (alumneum) pre jeho študentov.

Počas 90. rokoch minulého storočia bratislavskej časti, kde sa nachádza vila našej materskej školy, začala na mieste meštianskych záhrad a vinohradov vznikať nová vilová štvrť. Prevažujúcim slohom novopostavených víl bola gotika, ale objavovali sa aj motívy prevzaté z renesancie a baroka.

Po smrti Dr. W. B. Michaelisa a smrti jeho vdovy v roku 1923 vznikla na základe jeho testamentu nadácia, ktorej patrila aj vila. Podľa jeho želania mal vo vile bývať veliteľ dobrovoľného požiarneho zboru, jeho vdova v záveti odkázala hasičom vilu na Kuzmányho ulici.

Po roku 1948 však nadáciu zrušili a vo vile neskôr zriadili jasle a materskú školu.

V neskorších povojnových rokoch vila našej materskej školy dostala namiesto dreveného plota ohradu s kvalitnou kovanou železnou mrežou, ktorá je tam dodnes. Máme záujem nájsť prostriedky na obnovu brány a budovy.

Budova materskej školy je chránenou pamiatkou s číslom NKP 101-423/1 v Slovenskej republike.

Pohľadnica z roku1899, Štefan Holčík
FOTO - archív a Vladimír Mišauer

Kuzmányho 9, Vila Dr. Bélu Michaelisa, neorenesancia, 1879

Záhrada s vilou je situovaná na úpätí vilovej štvrte, ktorej sa na konci 19. st. Hovorilo Neustift – niečo ako „nové osídlenie“. Rohový pozemok bol súčasťou bývalého uršulínskeho majera, ktorý susedil s Erdodyovskou záhradou Tivoli. Vila bola postavená v roku 1879 ako dvojpodlažná budova v novorenesančnom slohu, založená na nepravidelnom obdĺžnikovom pôdoryse, ktorý je konštrukčne dvojtraktový. Na juhovýchodnej strane vychádza z hmoty pravouhlý rizalit, z východného nárožia je rizalit zalomený pod uhlom 45 st. Dal si ju postaviť Dr. Béla Michaelis, dlhoročný čestný predseda bratislavského hasičského zboru. Na sklonku svojho života vilu v hodnote 800 000 korún odkázal práve tomuto dobrovoľnému spolku a jeho nadácii. Prišlo sa na to až po úmrtí jeho vdovy Lujzy v roku 1925 v jej poslednej vôli sa hovorilo o jeho želaní, aby v tejto vile býval vždy veliteľ hasičského zboru. Toto želanie bolo rešpektované len do obdobia vzniku samostatného slovenského štátu, odkedy tu už žiaden nepriateľ ohňa nebýval. Neskôr – najmä po vojne už beztak nejaké posledné – ale dokonca ani neskoršie – vôle nemali nijakú váhu. Za slovenského štátu v tejto rozprávkovej vile býval ruský emigrant Piotr Kudrinskij – pravoslávny pop, pôsobiaci v kostolíku sv. Mikuláša. Po skončení vojny k nemu pribudli ďalší spolubývajúci. Jedným z nich bol bývalý veľkoobchodník s drevom Vojtech Béla Hryc s manželkou a druhým bol plukovník Sýkora – hrdina od Buzuluku. Pre popa Kudrinského si však pár dní po vojne prišlo komando NKVD a jeho osud bol spečatený – nikto ho už nikdy nevidel. Najskôr ani v Rusku. Plukovník Sýkora v roku 1953 z vily odchádza tiež a zrejme v rámci naplnenia idey pôvodného majiteľa do vily pribudol Ústredný výbor požiarnej ochrany.

A tak tu zostali Hrycovci spolu s požiarnikmi, ktorých v roku 1955 vystriedala materská škola. Manželom Hrycovým sa tu narodili tri deti – Andy, Bohdana a Michal, ale deti v materskej škole pribúdali rýchlejšie. V roku 1971 to Hrycovci vzdávajú a sťahujú sa na Beblavého ulicu.

Až do roku 1967 je s vilou spojený ešte osud pani Griňevovej – matky operného speváka Andreja Kucharského, ktorá sa po druhý raz vydala za iného ruského emigranta – Borisa Griňeva a mala s ním dcéru Lenku. Tá sa neskôr vydala za syna hudobného skladateľa Eugena Suchoňa – autora opery Krútňava. V malom byte tu neskôr býval aj jej syn Andrej Kucharský s manželkou Katkou a dcérou Andreou.

Prvé nadzemné podlažie je prístupné zo stredovej chodby nadväzujúcej na dvojramenné pravotočivé schodisko so zábradlím, volutami a rastlinnými motívmi. Momentálne tu sídli kuchyňa, šatne a kancelárie škôlky. V druhom nadzemnom podlaží, ktoré v minulosti slúžilo ako obytné sa dnes nachádza herňa a detské spálne. Hlavná – juhovýchodná fasáda je osemosová, horizontálne členená priebežnou soklovou, kordonovou podokennou a korunnou rímsou. V prvej osi na prvom nadzemnom podlaží je polvalcová nika zaklenutá konchou s plastickou mušľou. Okná sú lemované bosovanou omietkovou šambránou ukončenou klenákom.

Na druhom nadzemnou podlaží je umiestnený maskarón ukončený volutami. Rizalit má na nárožiach kvádrovú bosáž a na jeho druhom nadzemnom podlaží sa nachádza lodžia s rovným stropom zdobeným štukou. Jej arkáda s dvoma poloblúkovými otvormi a profilovaným orámovaním dosadá na stredový stĺp s kompozitnou hlavicou. Tvar tejto lodžie je nápadne podobný na lodžiu Nuss-Oelbergovej vily na Šulejkovej 19, čo by mohlo poukazovať na identického autora.

Dom je ukončený sedlovou strechou s frontónovým štítom s esovitým obrysom zakončeným obeliskami. Nárožný pravouhlý rizalit je trojpodlažný a vďaka strmej ihlanovej strieške pripomína romantickú vežu. Práve v izbe pod touto vežou sa narodil v roku 1949 herec Andy Hryc.

V ľavej strane vily sa nachádza hlavný poloblúkový vstup orámovaný edikulovým portálom a ukončený štítom. V štíte sa nachádza rolverk s mramorovou tabuľu a nápisom „Nadacia stiftung alapitvány de Michaelis Béla“. Celá plocha záhrady mala pôvodne okrasný charakter, po roku 1950 bola však z funkčného hľadiska rozdelená na dve časti.

Táto neorenesančná vila sa záhradou i oplotením ako celok sa dá spolu s eklektickými vilami na Štefánikovej ulici považovať za špičkovú architektúru konca 19.st.

BERKA, T. - BAHNA, J. 2013. Vily nad Bratislavou. Bratislava: Marenčin, 582 s. ISBN 978-80-8114-103-4